História vodného hospodárstva v regióne Žiliny a Kysúc

Verejné vodovody

Do začiatku dvadsiateho storočia bolo mesto Žilina zásobované vodou individuálne z verejných a súkromných studní, z voľne vytekajúcich studničiek Na Frambore a Na Studničkách a vodou z Váhu a Rajčianky.

Správa mesta koncom 19. storočia usúdila, že takéto zásobovanie vodou neumožní mestu podmienky na rozvoj napriek veľmi výhodnej polohe mesta. Žilina mala v tom čase približne 4 000 obyvateľov. Prvý plán „na zaopatrenie mesta vodovodnou, pitnou vodou“ vypracoval pre mesto v roku 1897 Verejno – zdravotnícky odbor v Budapešti. Tento plán sa však pre jeho zložitosť nerealizoval. V roku 1904 vtedajšie Kráľovské maďarské krajinské vodohospodárske riaditeľstvo vypracovalo projekt gravitačného vodovodu. Projekt navrhoval zachytenie zdroja zdravotne bezchybnej vody v Turskej doline (Dedov prameň), vybudovanie prívodného potrubia do vodojemu v Žiline na Bôriku o objeme 500 m3, zásobného potrubia z vodojemu do centra mesta a rozvodného potrubia v uliciach mesta. Realizácia projektu bola zahájená v máji 1907 a ukončená v septembri 1908. Žilina mala v roku 1908 už 6 000 obyvateľov a ich počet stále rástol, preto mesto nechalo vypracovať nový projekt pre zásobovanie vodou 12 000 obyvateľov a pre rozvíjajúci sa priemysel. Projekt uvažoval s rozšírením záchytu pitnej vody v Turskej doline, s vybudovaním nového prívodného potrubia v súbehu s už existujúcim do nového vodojemu na Bôriku o objeme 500 m3, s vybudovaním nového zásobného potrubia a s rozšírením rozvodnej siete. Projekt bol realizovaný v priebehu rokov 1913 a 1914. Počas I. svetovej vojny nastal útlm v rozvoji spoločnosti všeobecne. Následne v rokoch 1919 až 1933 bola rozvodná, vodovodná sieť rozširovaná. V roku 1933 mala dĺžku 25 500 m, bolo na nej zriadených 1 191 prípojok, ročná dodávka pitnej vody do mesta predstavovala 974 000 m 3. Už v tomto období sa prejavoval nedostatok pitnej vody v meste. Preto bol po roku 1930 vykonaný prieskum podzemnej vody v Turskej doline a na základe toho boli zachytené ďalšie pramene z puklinových výverov (Čerenková, Richtárová a ďalšie vývery pod Dedovým prameňom). Až v roku 1941 bola kapacita vodovodu posilnená. Bol vybudovaný ďalší, v poradí už tretí, prívod vody z prameňov v Turskej doline do už existujúcich vodojemov na Bôriku.
Po II. svetovej vojne nastal dynamický rozvoj priemyselnej a občianskej výstavby v meste, ktorý vyžadoval aj zvýšené nároky na dodávku pitnej vody. V rokoch 1956 – 1957 bol definitívne zachytený vodný zdroj Studničky s čerpacou stanicou o kapacite 28 l/s, ktorým bola doplnená dodávka vody hlavne do stredu mesta. Úlohou dňa v tom čase bol prieskum a zachytávanie nových vodných zdrojov. Prieskum sa zameral hlavne na lokalitu Teplička a priniesol očakávaný úspech, keď bola zdokumentovaná možnosť získať viac ako 100 l/s pitnej vody, ktorá okrem dezinfekcie nevyžadovala žiadnu úpravu. Výstavba vodného zdroja, výtlačného potrubia z Tepličky a výstavba ďalšieho vodojemu na Bôriku v objeme 1 000 m3 trvala niekoľko rokov a bola realizovaná od roku 1964 do1966. Výstavba mesta v tomto čase ale pokračovala rýchlym tempom (sídliská Hliny III, IV, V, VI, VII, VIII) a mesto trpelo stálym nedostatkom vody. Preto, po dosť rozsiahlom prieskume, boli zachytené pramene Lietavská Svinná – Patúch, Stráňavy, Kamenná Poruba, z ktorého už v tom čase bolo zásobované mesto Rajec a začalo sa ďalšie rozšírenie Žilinského skupinového vodovodu so zohľadnením požiadaviek takmer všetkých obcí v okrese Žilina na zriaďovanie verejných vodovodov.

Prívodné potrubie z prameňov Patúch, Stráňavy a Kamenná Poruba boli budované v rokoch 1970 – 1973 vrátane hlavného distribučného vodojemu Žilina – Chrasť s objemom 10 000 m3. Ani to však nepostačovalo pre ďalšiu výstavbu a rozvoj mesta (sídlisko Vlčince, pripravované sídlisko Solinky), ale aj pre nutnosť pripájania ďalších obcí. Preto v roku 1976 bola privedená do skupinového vodovodu voda z vodného zdroja Lietava, neskôr v roku 1983 z prameňov Ráztoky, Tiesňavy a vrtov Lúky v blízkosti Fačkova. Pre neustále narastajúce potreby bol zrealizovaný najväčší projekt v histórií zásobovania pitnou vodou v regióne. Už v roku 1974 bola zahájená stavba prívodného potrubia z Novej Bystrice do Žiliny a Čadce a úpravňa vody Nová Bystrica. Dodávka vody bola zahájená už v roku 1983, keď bola voda odoberaná z provizórnych povrchových odberov a v roku 1999, po jej dobudovaní, z vodárenskej nádrže.

Zásobovanie pitnou vodou v ostatných sídlach regiónu nemá tak rozsiahlu históriu ako Žilina. Výstavba verejného vodovodu ako podmieňujúca investícia pre výstavbu podniku ZVL je v Kysuckom Novom Meste datovaná do roku 1954, následne bol v rokoch 1957 – 1966 dobudovaný vodovod Kysucké Nové Mesto s vodnými zdrojmi Radoľa – studne, prameň Medzipotôčky. V roku 1958 bol vybudovaný verejný vodovod v Rajci. V roku 1959 sa začalo s výstavbou verejného vodovodu v Čadci. Mesto bolo vtedy zásobované vodou zo studní. V roku 1965 bola ukončená výstavba celomestského vodovodu s úpravňou vody s kapacitou 30 l/s, čerpacou stanicou, vodojemom 2 x 400 m3 a rozvodnou sieťou. V roku 1970 bola úpravňa vody rozšírená na kapacitu 50 l/s. V roku 1961 bol vybudovaný verejný vodovod v Bytči a Hliníku n/Váhom, v roku 1965 v Hornom Hričove, v roku 1966 v Radoli, v roku 1969 v Krásne n/K, Oščadnici, Mikšovej. O budovanie verejných vodovodov v obciach sa pred rokom 1954 starali obce s finančnou podporou štátu. V niektorých prípadoch tento stav pretrváva doteraz.
V roku 1970, v čase vzniku Severoslovenských vodární a kanalizácií, bol v regionálnej pôsobnosti súčasnej spoločnosti v ich správe verejný vodovod v 17 obciach o celkovej dĺžke 242 km. Na verejný vodovod bolo pripojených 77 130 obyvateľov. K 31.12.2019 SEVAK, a.s. prevádzkuje verejný vodovod v 84 obciach o celkovej dĺžke 1525 km a pitnú vodu dodáva 248 000 obyvateľom.