História

História vodného hospodárstva v regióne Žiliny a Kysúc

Verejné vodovody

Do začiatku dvadsiateho storočia bolo mesto Žilina zásobované vodou individuálne z verejných a súkromných studní, z voľne vytekajúcich studničiek Na Frambore a Na Studničkách a vodou z Váhu a Rajčianky.

Správa mesta koncom 19. storočia usúdila, že takéto zásobovanie vodou neumožní mestu podmienky na rozvoj napriek veľmi výhodnej polohe mesta. Žilina mala v tom čase približne 4 000 obyvateľov. Prvý plán „na zaopatrenie mesta vodovodnou, pitnou vodou“ vypracoval pre mesto v roku 1897 Verejno – zdravotnícky odbor v Budapešti. Tento plán sa však pre jeho zložitosť nerealizoval. V roku 1904 vtedajšie Kráľovské maďarské krajinské vodohospodárske riaditeľstvo vypracovalo projekt gravitačného vodovodu. Projekt navrhoval zachytenie zdroja zdravotne bezchybnej vody v Turskej doline (Dedov prameň), vybudovanie prívodného potrubia do vodojemu v Žiline na Bôriku o objeme 500 m3, zásobného potrubia z vodojemu do centra mesta a rozvodného potrubia v uliciach mesta. Realizácia projektu bola zahájená v máji 1907 a ukončená v septembri 1908. Žilina mala v roku 1908 už 6 000 obyvateľov a ich počet stále rástol, preto mesto nechalo vypracovať nový projekt pre zásobovanie vodou 12 000 obyvateľov a pre rozvíjajúci sa priemysel. Projekt uvažoval s rozšírením záchytu pitnej vody v Turskej doline, s vybudovaním nového prívodného potrubia v súbehu s už existujúcim do nového vodojemu na Bôriku o objeme 500 m3, s vybudovaním nového zásobného potrubia a s rozšírením rozvodnej siete. Projekt bol realizovaný v priebehu rokov 1913 a 1914. Počas I. svetovej vojny nastal útlm v rozvoji spoločnosti všeobecne. Následne v rokoch 1919 až 1933 bola rozvodná, vodovodná sieť rozširovaná. V roku 1933 mala dĺžku 25 500 m, bolo na nej zriadených 1 191 prípojok, ročná dodávka pitnej vody do mesta predstavovala 974 000 m 3. Už v tomto období sa prejavoval nedostatok pitnej vody v meste. Preto bol po roku 1930 vykonaný prieskum podzemnej vody v Turskej doline a na základe toho boli zachytené ďalšie pramene z puklinových výverov (Čerenková, Richtárová a ďalšie vývery pod Dedovým prameňom). Až v roku 1941 bola kapacita vodovodu posilnená. Bol vybudovaný ďalší, v poradí už tretí, prívod vody z prameňov v Turskej doline do už existujúcich vodojemov na Bôriku.
Po II. svetovej vojne nastal dynamický rozvoj priemyselnej a občianskej výstavby v meste, ktorý vyžadoval aj zvýšené nároky na dodávku pitnej vody. V rokoch 1956 – 1957 bol definitívne zachytený vodný zdroj Studničky s čerpacou stanicou o kapacite 28 l/s, ktorým bola doplnená dodávka vody hlavne do stredu mesta. Úlohou dňa v tom čase bol prieskum a zachytávanie nových vodných zdrojov. Prieskum sa zameral hlavne na lokalitu Teplička a priniesol očakávaný úspech, keď bola zdokumentovaná možnosť získať viac ako 100 l/s pitnej vody, ktorá okrem dezinfekcie nevyžadovala žiadnu úpravu. Výstavba vodného zdroja, výtlačného potrubia z Tepličky a výstavba ďalšieho vodojemu na Bôriku v objeme 1 000 m3 trvala niekoľko rokov a bola realizovaná od roku 1964 do1966. Výstavba mesta v tomto čase ale pokračovala rýchlym tempom (sídliská Hliny III, IV, V, VI, VII, VIII) a mesto trpelo stálym nedostatkom vody. Preto, po dosť rozsiahlom prieskume, boli zachytené pramene Lietavská Svinná – Patúch, Stráňavy, Kamenná Poruba, z ktorého už v tom čase bolo zásobované mesto Rajec a začalo sa ďalšie rozšírenie Žilinského skupinového vodovodu so zohľadnením požiadaviek takmer všetkých obcí v okrese Žilina na zriaďovanie verejných vodovodov.

Prívodné potrubie z prameňov Patúch, Stráňavy a Kamenná Poruba boli budované v rokoch 1970 – 1973 vrátane hlavného distribučného vodojemu Žilina – Chrasť s objemom 10 000 m3. Ani to však nepostačovalo pre ďalšiu výstavbu a rozvoj mesta (sídlisko Vlčince, pripravované sídlisko Solinky), ale aj pre nutnosť pripájania ďalších obcí. Preto v roku 1976 bola privedená do skupinového vodovodu voda z vodného zdroja Lietava, neskôr v roku 1983 z prameňov Ráztoky, Tiesňavy a vrtov Lúky v blízkosti Fačkova. Pre neustále narastajúce potreby bol zrealizovaný najväčší projekt v histórií zásobovania pitnou vodou v regióne. Už v roku 1974 bola zahájená stavba prívodného potrubia z Novej Bystrice do Žiliny a Čadce a úpravňa vody Nová Bystrica. Dodávka vody bola zahájená už v roku 1983, keď bola voda odoberaná z provizórnych povrchových odberov a v roku 1999, po jej dobudovaní, z vodárenskej nádrže.

Zásobovanie pitnou vodou v ostatných sídlach regiónu nemá tak rozsiahlu históriu ako Žilina. Výstavba verejného vodovodu ako podmieňujúca investícia pre výstavbu podniku ZVL je v Kysuckom Novom Meste datovaná do roku 1954, následne bol v rokoch 1957 – 1966 dobudovaný vodovod Kysucké Nové Mesto s vodnými zdrojmi Radoľa – studne, prameň Medzipotôčky. V roku 1958 bol vybudovaný verejný vodovod v Rajci. V roku 1959 sa začalo s výstavbou verejného vodovodu v Čadci. Mesto bolo vtedy zásobované vodou zo studní. V roku 1965 bola ukončená výstavba celomestského vodovodu s úpravňou vody s kapacitou 30 l/s, čerpacou stanicou, vodojemom 2 x 400 m3 a rozvodnou sieťou. V roku 1970 bola úpravňa vody rozšírená na kapacitu 50 l/s. V roku 1961 bol vybudovaný verejný vodovod v Bytči a Hliníku n/Váhom, v roku 1965 v Hornom Hričove, v roku 1966 v Radoli, v roku 1969 v Krásne n/K, Oščadnici, Mikšovej. O budovanie verejných vodovodov v obciach sa pred rokom 1954 starali obce s finančnou podporou štátu. V niektorých prípadoch tento stav pretrváva doteraz.
V roku 1970, v čase vzniku Severoslovenských vodární a kanalizácií, bol v regionálnej pôsobnosti súčasnej spoločnosti v ich správe verejný vodovod v 17 obciach o celkovej dĺžke 242 km. Na verejný vodovod bolo pripojených 77 130 obyvateľov. K 31.12.2014 SEVAK, a.s. prevádzkuje verejný vodovod v 81 obciach o celkovej dĺžke 1409 km a pitnú vodu dodáva 239 000 obyvateľom.

Verejné kanalizácie

História výstavby verejných kanalizácií nadväzuje na výstavbu verejných vodovodov. Verejné kanalizácie boli budované prevažne ako jednotné. V minulosti takáto stoková sieť odvádzala spoločne tak dažďové ako aj splaškové vody bez čistenia priamo do najbližšieho vodného toku. Verejná kanalizácia sa v Žiline začala budovať spolu s verejným vodovodom v roku 1908, v roku 1938 v Lietavskej Lúčke, v roku1947 v Rajci, v roku 1951 v Bytči, v roku 1957 v Kysuckom Novom Meste, v roku 1961 v Čadci. Zariadenia na čistenie odpadových vôd sa začali budovať oveľa neskôr. V roku 1965 v období výstavby vodného diela Hričov bol vybudovaný kanalizačný zberač zo Žiliny do Horného Hričova a tu zároveň Čistiareň odpadových vôd (ČOV) pre Žilinu. Pri výstavbe Vážskej kaskády Hričov – Mikšová – P. Bystrica boli postupne vybudované verejné kanalizácie s ČOV v roku 1965 H. Hričov, v roku 1966 Kotešová, v roku 1969 Mikšová. V roku 1978 bola vybudovaná verejná kanalizácia bez ČOV v Rajeckých Tepliciach a v tom istom roku v obci Lietava vrátane ČOV, ktorá bola vybudovaná ako ochrana podzemných vôd v súvislosti s využívaním vodného zdroja Lietava. V roku 1984 bol v Žiline vybudovaný tzv. priemyselný, kanalizačný zberač, za účelom odvádzania odpadových vôd z vtedajšieho národného podniku Chemicelulóza do ČOV Žilina. V roku 1985 vzniká prvá skupinová kanalizácia (SKK) prepojením kanalizácie Žilina a kanalizácie Horný Hričov. V roku 1998 je na SKK prepojená verejná kanalizácia Lietavská Lúčka a Dolný Hričov a v roku 1999 Teplička n/V. Výrazný posun v odvádzaní odpadových vôd nastáva s prístupom SR k smernici 91/271EHS s možnosťou čerpať finančne prostriedky z fondov EÚ. V rokoch 2004 až 2007 bola vybudovaná verejná kanalizácia, výlučne splašková v 20 obciach Rajeckej a Terchovskej doliny s kanalizačnými zberačmi pripojenými na SKK Žilina. V roku 2010 bola ukončená stavba Dodávka pitnej vody a odkanalizovanie Horných Kysúc, v rámci ktorej bola vybudovaná verejná kanalizácia, výlučne splašková v 13 obciach Skalitskej a Makovskej doliny, intenzifikovaná existujúca verejná kanalizácia v Čadci, Turzovke vrátane ČOV.
V roku 1970, v čase vzniku Severoslovenských vodární a kanalizácií boli v pôsobnosti súčasnej spoločnosti v ich správe verejné kanalizácie v 9 obciach o celkovej dĺžke 87 km a počet obyvateľov napojených na verejnú kanalizáciu bol 48 000. K 31.12.2014 je verejná kanalizácia v prevádzke SEVAK, a.s. v 52 obciach o celkovej dĺžke 761 km a počet obyvateľov napojených na verejnú kanalizáciu je 180 900.

Postavenie a organizácia vodného hospodárstva

V roku 1954 boli pre každý kraj založené krajské podniky s názvom Zásobovanie vodou a kanalizácie, ktoré boli metodicky riadené Správou vodného hospodárstva na Slovensku. Pod tieto podniky prešla správa existujúcich vodovodov, kanalizácií a malých tokov. V roku 1960 s novým územným členením Slovenska na 33 okresov zanikajú krajské podniky a vznikajú okresné vodohospodárske správy, ktoré preberajú správu vodovodov a kanalizácií. Pre odbornú činnosť vznikli krajské vodohospodárske rozvojové a investičné strediská. V roku 1966 sa od okresných vodohospodárskych správ odčlenila správa malých tokov. V roku 1970 vzniká na území okresov Čadca, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš, Martin, Považská Bystrica a Žilina krajská rozpočtová organizácia Severoslovenské vodárne a kanalizácie so sídlom v Žiline, riadená KNV Banská Bystrica. V roku 1989 sa táto organizácia zmenila na štátny podnik, ktorý bol riadený Ministerstvom lesného a vodného hospodárstva SR. V roku 2003 sa štátny podnik transformoval na akciovú spoločnosť miest a obcí Severoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. V roku 2006 sa táto spoločnosť z vôle väčšiny akcionárov rozdelila do regionálnych akciových spoločností a tak na území regiónu Žiliny a Kysúc vznikla spoločnosť Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s. (SEVAK, a.s.)

2017-12-14T14:34:28+00:00

Severoslovenské vodárne a kanalizácie, a.s.

Bôrická cesta 1960, 010 57 Žilina

Phone: +421 (0) 41 707 17 11

Web: http://www.sevak.sk

  • Dispečing - hlásenie porúch:

  • +421 (0) 41 707 17 29
  • +421 (0) 41 700 31 50
  • +421 (0) 905 575 347